Ako sa k sebe správame

A v tom veľkom zhone žijeme.

Milujem veľké nákupy! Najlepšie sama! Ale už som sa aspoň naučila, že nie v piatok. Učíme sa na vlastnej hlúposti.

A tak nakupujem. Lebo musím.

Kráčam s košom naloženým potravinami, drogériou, psími granulami a neviem čím ešte a dúfam, že nebude voľná pokladňa.

Poznáte to. Vykladáte, vykladáte, pokladníčka blokuje a blokuje a vy nestíhate a nestíhate. A za vami fronta mrzutých ľudí nervózne pozerajúcich, aký slimák sa to vybral na nákup."To snáď nemyslí vážne, toľko vecí! Nech ju ani nenapadne vytiahnuť gastro lístky! No ešte aj kartou zdržuje! Načo PIN kód!"

Pokladňa je voľná. Katastrofa. Tak to skúsim. Požiadam pokladníčku, aby si dala minútu pauzu a neblokovala mi tovar, lebo nebudem stíhať vykladať a ďalšieho nervózneho človeka už dnes nezvládnem.

A tu sa to zrazu stane. Pani v mojom veku, stojaca v rade za mnou, mi pomôže vykladať môj tovar na pokladničný pás! Pokladníčka onemie od úžasu a ja koktám: "Tak toto sa mi ešte teda nestalo!".

A odrazu sme si bližšie, máme sa o čom rozprávať. Zrazu zmizla beztvará, nezaujatá atmosféra okolia a ja mám dobrú náladu a chcem ju rozdávať ďalej.